„Kde Boh hospodarí, …“

24.1. 2021badida@bip.cz426x0

Pozerám sa na fasády takýchto starých domov a obdivujem dve veci. Vieru a bohatstvo. Viera sa prejavovala tak, že veľmi veľa takýchto domov malo výklenok pre sochu Panny Márie. Bolo to ako šperk na fasáde, na dome.

Dom v jednej dedinke neďaleko mesta Horšovský Týn.
Je to oblasť nemeckého pohraničia v ČR.

Druhý otázka je bohatstvo. Takéto fasády na východnom Slovensku nenájdeme. A tu je to skoro na každej dedine. Ide priam o umelecké dielo. Takéto ornamenty nemohli robiť obyčajní murári, ale majstri, ktorí si určite nechali dobre zaplatiť. Veď ich ornamenty na domoch podnes nesú v sebe krásno. Za umenie sa platí. Určite si dokázali títo majstri dobre zarobiť.

Ja som destvo prežil v hlinenom dome. Moji starí rodičia si zlepili dom z hlinených „vaľkov“. A nebolo to nič neobvyklé. Bolo to bežné. Dodnes na východe Slovenska nájdeme mnohé hlinené domy. Ale tu som nevidel ani jeden. Všetko je postavené z tehál, prípadne doplnené kameňom.

Viete čo je pleveň? Rusnacky „pelevňa“. Je to šopa, v ktorej sa zhromažďovalo všetko bohatstvo z polí. Najmä seno, ale niekde určite aj obilie. Na východe Slovenska sa stavali z dreva, z dosák. Tu takéto plevne nevidím. Alebo ak áno, tak skôr výnimočne. Sú budované z tehál. Obrovské hospodárske dvory, pripomínali skôr rodinné pevnosti. To sa ani nehodí nazývať „pleveň“.

Veľmi veľké hospodárske budovy svedčia o tom, že tu museli žiť veľmi bohatí gazdovia. A tieto obrovské hospodárske budovy sú na každej dedine. Maštale, stodoly, dvory a domy. Aj keď už zchátralé, hovoria o tom, že pôvodne patrili bohatým gazdom, ktorí museli vedieť zveľaďovať majetok. Lebo keby to nevedeli, tak by ich „agrodotácie“ nezachránili.

Skončila druhá svetová vojna a tento zbožný ľud, s výklenkami na fasádach, s malebnými kostolíkmi uprostred dedín zrazu musí odísť. Pretože má nemeckú národnosť, preto musí opustiť hranice Československa. Všetko museli nechať tak. Polia, domy, nábytok, všetko zariadenie, hospodárske budovy. Všetko museli nechať a zobrať si „len niečo“ a odísť  do Nemecka. Boli takéto §§§. Niektorí zomreli od žiaľu. Niektorí po ceste.

„Tak my sa modlíme, sošky máme vo výklenkoch, staráme sa o kostol,… A teraz musíme to všetko opustiť? Pane Bože, kde si???? Ty si nespravodlivý!!!“ Určite mnohí takto nadávali, cez slzy, strach, cez veľký pocit krivdy a nespravodlivosti.

Zavreli sa za nimi hranice. Nesmú sa vrátiť. Musia si hľadať nový domov v Nemecku.

Rybníky uprostred dedinky sú pre mňa fascinujúce.

No po krátkom čase sa začnú prizerať, čo sa v ich domovine deje: „A ak by niekto chcel utiecť z Československa do Nemecka, musí byť na hranici zastrelený! A je to podľa …. §§§!

Jedna pani mi vraví: „Tahle rodina se musela odstěhovat z Týna. Jejich chlapeček měl tehdy 4 roky. V dospělosti se tenhle kluk stal ředitelem banky.“

Tak tu, by sa určite nikdy nestal riaditeľom banky.

Pre mnohých bolo lepšie, že boli násilne vysťahovaní. Viem, že je to veľmi citlivá téma a nerád by som niekoho urazil. Stratili všetko, zažili veľkú nespravodlivosť. Chcem však veriť v to, že Boh, ktorého uctievali, ich neopustil. Aj keď zažili nespravodlivosť, Boh ich neopustil.

Niekedy môže prísť obrovská skúška. Presne to, čo zažil Jób. No na koniec tejto skúšky vidíme, že Boh mu dal oveľa viac, než mu dovolil vziať. Ak Ti Boh niečo vezme, môže ti dať oveľa viac.

Je to pre mňa dosť nepochopiteľné. Boli sme v Nemecku a tam nemajú zamknuté kostoly. Sú tam vystavené predmety, ktoré majú hodnotu, sú tam pokladničky s peniazmi, cennosti a nikto to tam nestráži. Neviem si to predstaviť tu v Čechách. A ani na Slovensku.

Určite je to trošku prehnané, čo tvrdím. Ale keď sa Slovensko tak vyzdvihuje, že toľko ľudí chodí do kostola, nemalo by to platiť oveľa viac o nás, než o nejakom Nemecku, nad ktorým mnohí opovrhovane povedia, že tam nie sú „veriaci“?

Osemdesiatročný pán mi vraví: „Podívejte se, Němci prohráli válku! A kde jsou oni a kde my?“

Mnohí utečenci by sa radi dostali do Nemecka. Nie do kresťanského Slovenska, či Poľska. Rozumiem, že ak sa majú rozhodnúť pre nejaký štát, tak sa rozhodnú pre ekonomickú vyspelosť. Ale aj tak je to zaujímavé. Neviem, koľko utečencov prejavilo záujem o kresťanské Rusko.

Navaľnyj a jeho priaznivci sú uväznení. Iba pre svoje politické presvedčenie. A mnohí poukazujú práve na Rusko ako na štát, kde je praktizovaná viera. Lenže pravá viera sa nebojí iného politického názoru. Dáva slobodu a je základom demokracie.

Neviem, či prosperita Nemeckého národa je i požehnaním. Ale určite platia Kristove slová: „Kto so mnou nezhromažďuje, ten rozhadzuje.“ Alebo ako to vyšívali babičky: „Kde Boh hospodári, tam sa dobre darí.“

Drevený kostolík v obci Inovce. Okres Sobrance.

V drevenom kostolíku v Inovciach ma čakal jeden manželský pár. Ukazoval som im kostolík a svedčil som o tom, čo Boh urobil v mojom živote. Nadšene ma počúvali, bol to pekný zážitok aj pre mňa. Keď sme sa lúčili tak tento cudzí, mladý pán, dobre zaopatrený mi dal otázku: „Myslíte si, že by Boh mohol viesť aj mňa?“

Táto otázka ma veľmi príjemne prekvapila a priam zarazila, lebo som ju nečakal. „Ale samozrejme!“

A dnes by som svoju odpoveď doplnil. „Áno. Ale iba pod jednou podmienkou: „Musíte sa naučiť počúvať Ho.“ A ak by sa opýtal: „Ako?“ Tak moja odpoveď by znela: „Musíte čítať Božie slovo, musíte čítať Bibliu. Ináč Ho nebudete rozumieť.“

Ikonostas dreveného chrámu v Inovciach. Stena oddeľujúca svätyňu od lode.

Dnešná nedeľa je nedeľou Božieho slova. Takto to ustanovil pápež František.

„Kde Boh hospodári, tam sa dobre darí.“ Musí byť počuť jeho hlas hospodára. Musí byť počuť jeho slovo. Lebo keď ho niet počuť, tak potom začne platiť príslovie: „Kocour není doma, myši mají „pré“. Neviem, či som to napísal dobre, ale je to pravda. Ak nezaznieva hlas Hospodára, prichádzajú škodcovia, hlodavce, zlodeji, ktorí iba kradnú. Tam nemôže byť prosperita.

Pýtam sa jednej babičky: „Koľko ružencov sa za deň pomodlite?“ A ona: „Tri“ „Takže 15 desiatkov, áno? A sväté Písmo nečítate?“

„Nie.“

„Tak jeden ruženec kľudne vynechajte a nahraďte ho čítaním Božieho slova.“

A jej odpoveď stála zato: „A bude sa mi to počítať?“

Táto odpoveď je aj na zasmiatie, aj na zaplakanie.

Na väčšine pútnických miest sa číta evanjelium o Márii a Marte. „Mária si vybrala lepší podiel… počúvala Božie slovo.“ A napriek tomu sme ľud nenaučili čítať Božie slovo. A to je smutné. Aj preto pápež František znovu pripomína dôležitosť Božieho slova.

Lebo je tu to myslenie vyjadrené slovami babičky: „… a bude sa mi to počítať?“ Ale Božie prísľuby sú viac než počty 😊

Komunizmus deformoval ľudí. Toto tvrdenie som ja nevymyslel. Veľa krát som to počul a súhlasím s týmto tvrdením. Nikoho nenútim veriť v to. Komunizmus bol „náboženstvom“ a „Boží hlas Biblie musel zmĺknuť. Biblia bola zakázaná.

Ježiš povedal: „Zasaďte dobrý strom a bude dobré jeho ovocie.“ A po uplynutí času môžeme porovnávať stromy. Môžeme porovnávať mentalitu a životnú úroveň. Nemcov, Slovákov, Rusov… Nie som ani sociológ, ani politik. Iba sa díva a divím s 80- letým dědou: „Podívejte se. Němci prohráli válku. A kde jsou dnes oni a kde my?“

Neviem, či prosperita je znakom Božieho požehnania. Keby nebola, potom by boli bludom výšivky v starých domoch: „Kde Bůh hospodaří, tam se dobře daří.“ Ja chcem veriť, že to nie je blud. 😊Aj preto je dobre čítať Božie slovo, lebo je zdrojom prosperity.

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře. Zásady zpracování osobních údajů