Záchody ako spovednice.

Niektorí sa na tom pohoršovali, keď to videli v televízii (pri odovzdávaní cien OTO). Chápem, ale priznám sa, tá myšlienka, to prirovnanie, sa mi trochu páči.

Prečo ma to nepohoršuje? Lebo v spovednici sú oveľa špinavšie veci, ako v záchode.

Mali sme prvú svätú spoveď vo farnosti. Deti mali na papierikoch napísaný zoznam svojich hriechov. Vyznali ich, prečítali, obvinili samé seba, priznali sa k tomu „čo spáchali“. A ja som im tie lístky zobral. Počas omše im pred všetkými ľuďmi vravím: „Tu vo vrecku mám zoznam vašich hriechov. Môžem ich pred všetkými prečítať?“ (Samozrejme, že som iba žartoval.)

A deti skoro zdesene: „Nieeee!“

„Hanbite sa za to, čo ste tam napísali?“ A ani som nečakal na ich odpoveď: „Kto by sa nehanbil, že? Je tu niekto z vás dospelých? Nájde sa tu niekto, kto nemá problém hovoriť o svojich zlyhaniach, o tom, čo pokazil? Je tu niekto, kto s ľahkosťou pred všetkými vyzná svoje hriechy?“ Nikto sa nenašiel. S deťmi sme zoznamy ich hriechov po omši spálili.

Potrebujeme záchody. Potrebujeme pekné a čisté záchody, lebo platí: „Veď kultúru národa, poznáš podľa záchoda.“ Ježiš povedal: „Nerozumiete, že všetko, čo vchádza do úst, príde do žalúdka a vylúči sa do stoky? No to, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka.“ Teda záchody nikoho nepoškvrňujú. Hlavne, aby sme ich mali čisté 😊.