Na začiatku bolo sprevádzanie turistov.

Prišli k drevenému kostolíku v Inovciach, našli tam moje telefónne číslo a ja som potom všetko nechal, naskočil do auta a utekal 7 kilometrov k ním. Ponáhľal som sa, aby som im otvoril drevený kostolík a ukázal ukryté poklady.

Opakovalo sa to veľa krát. A mal som radosť, keď turisti odchádzali z kostolíka s rozžiarenou tvárou. Nielen z toho, čo videli. Myslím si, že najmä z toho čo počuli. Lebo keď človek počuje živé slovo, jeho duša sa rozžiari. A ja som žasol, ako to slovo niekedy pôsobilo.

Prišla jedna skupinka, začal som rozprávať a dvere ostali otvorené. Po niekoľkých minútach vošla dovnútra cudzia pani a započúvala sa. Zostala stáť a počúvala dokonca. Opisoval som to, čo v chráme vidíme, no tento výklad som popretkával svojimi zážitkami. Jednoducho som hovoril o tom, čo Ježiš urobil v mojom živote.  Keď som dokončil výklad a všetci odišli, ona podišla ku mne a dojatá mi vraví: „Ďakujem vám... potrebovala som to počuť.“ Nepovedala nič viac, neprezradila nič viac. Odišla. A ja, keď si tento moment pripomeniem v srdci si hovorím: „Ježiš, ďakujem za takéto zážitky.“

S dreveným kostolíkom v Inovciach som sa rozlúčil, lebo nás Boh povolal do Čiech. No tesne predtým som zavolal kamoša kameramana a pokúsili sme sa natočiť film.