Prepriahol som v Litmanovej

Sedeli sme v aute. Štart z Košíc do Hlohovca, no vravím si: „Urobíme zachádzku do Litmanovej na horu.“ A tak aj bolo.

Cestou sa mi pripomínala veta o. Maxima, ktorú povedal na odpuste v Klokočove: „Niekedy putovali z kláštorov a na sklonku dňa prichádzali na miesto, kde našli nocľah, posilnenie a mali možnosť prepriahnuť kone…“ Zaujalo ma to. „Prepriahnuť kone!“ Unavené nechať v stajni a zapriahnuť iné, s novou silou.

A v kútiku duše som sa pýtal: „Nečakajú ma v Litmanovej „nové kone“? Nečakajú ma tam „Boží poslovia“? Dostanem tam novú silu?“

Zastavili sme sa v Ľubovni, naobedovali v Kolibe, a potom sa pomaly autom blížili k Litmanovej. Už sme boli v dedine a ja vysvetľujem deťom: „Pôjdeme touto cestou, tu niekde bývala Ivetka. Keby sme tam stretli nášho krstného Rasťa, jej manžela, bolo by to veľmi veľmi pekné.“ Autom sme pomaly blížili a o niekoľko metrov stál Rasťo pri bránke domu a pozeral sa zamyslene oproti nám.

Stiahol som okno na aute a neveril som vlastným očiam. Moje očakávanie som mal ako na dlani. „Ahoooj Rasťo!“ Zaparkoval som pred ich domom a zvítali sme sa s Rasťom a Ivetkou. Práve mali namierené niekam inam, no strávili s nami zopár krásnych minút. Bol som za tento okamih veľmi vďačný.

Museli sme sa rozlúčiť, a potom vravím Ivetke: „Dáš nám krížik?“ A ona ochotne pristúpila ku každému z nás a urobila znamenie krížika na čelo.

„Deti, všimli ste si ako vám Ivetka urobila krížik? Ako to robila veľmi sústredene. Ako sa do toho veľmi vložila?“ Mne to pripadalo, ako keby išla ozdobiť čelo nejakým diamantom. S opatrnosťou a nehou. Bolo to veľmi pekné.

Na hore bolo dosť ľudí. Ale to, čo ma zaujalo bolo posvätné ticho. Posadali sme si na deku, iba tak odpočívali a boli sme obklopení tichom. Po oddychu sme museli pokračovať v ceste.

Už sme sa približovali k parkovisku a vtom som zazrel kamaráta, ktorého som nevidel niekoľko rokov. Zrazu stál predo mnou aj so svojou manželkou. Veľmi ma to potešilo. Dali sme sa do reči a hodina ubehla veľmi rýchlo. Neviem koľkokrát som aj nahlas povedal: „Som veľmi rád, že som vás tu stretol…“ Keby nebolo toho odpočinku na hore, nebol by som ich tu stretol. Minuli by sme sa.

Dojmy ma sprevádzali z Litmanovej až do Hlohovca. Opakoval som: „Panna Mária, ďakujem za tieto stretnutia. Ďakujem za novú silu od týchto bratov a sestier.“

Bola to pravda. „Prepriahol som“. Pán nám poslal „anjelov“, svojich poslov a stretnutie s nimi nás naplnilo silou. 😊