Takúto správu som nečakal.

20.12. 2020badida@bip.cz1209x0

Sedíme celá rodina za stolom. Je nedeľa a my obedujeme. Dnes sa cítim dosť ťažko. Priam hmatateľne cítim únavu na ramenách. Ako keby som sa práve vrátil z lesa, kde som nahadzoval vlastnými rukami „siahovinu“ na vlečku.

Ale ja som sa nevrátil z lesa. Vrátil som sa z kostola. A prečo tá tiaž na mojich ramenách? Lebo som mal takú kázeň. Je zvláštne vnímať atmosféru počas kázne a neviem, či to tak majú všetci kňazi. Je dosť ťažké pozorovať niektorých, ktorí nesúhlasia s tým, o čom práve kážem. Buďto sa na mňa vôbec ani nepozrú, alebo sa začnú hemžiť, mrviť, niečo pošuškávať.

A o čom som vlastne kázal? Viac menej sa to všetko točilo okolo jednej vety nášho biskupa, Mons. Holuba, biskupa plzenského. Opýtal sa ho jeden kňaz: „Prečo my kňazi, keď kážeme musíme mať rúško? Veď sme dostatočne vzdialení od ľudí.“

A odpoveď bola úplne jednoduchá: „Zo solidarity.“

Neviem, prečo na mňa táto odpoveď biskupa až tak zapôsobila. Až tak sa ma to dotklo, že som o tom musel kázať. Ja som si túto otázku dával tiež: „Aký to má zmysel, mať rúško, keď som od ľudí tak ďaleko?“ Až skrze biskupa som dostal odpoveď, ktorá je odpoveďou lásky.

Nedávno sme mohli počuť niektorých politikov kričať: „Rúška dolu! Je to protiústavné!“ V týchto slovách veľmi solidaritu nevidím.

Možno nemusím mať rúško, ale vzhľadom na tých, ktorí sa dusia kašľom, vzhľadom na lekárov, sestričky, vzhľadom na trpiacich, budem mať rúško. Lebo je to príležitosť na solidaritu.

Mal som pravdu, že ma dnes neprijali. Dostal som správu od jednej známej: „Je mi z toho smutno Marku a nesouhlasím vůbec s ničím co jsi dnes přednesl.“

Takúto správu som nečakal. Ale verím, že sa mi podarí ešte vysvetliť môj postoj.

Minule mi kamarát kňaz povedal: „Jsem rád, že babičky chodí do kostela, protože když přestanou, tak už pak nebudou chodit…“

Ja sa toho vôbec nebojím a budem im opakovať: „Kľudne zostaňte doma. Zostaňte doma a upokojte si srdcia. Pán Vám bude žehnať aj doma. Pán príde tam kde ste. Obmedzte kontaky.

Rozmýšľal som aj o protiargumentoch: „Prečo sú obchody plné a kostoly sa zakazujú?“ Lebo ľudia musia jesť. Bez jedla pozomierame. Ale bez kostola človek prežije. Aj duchovne.

Naši biskupi strávili niekoľko rokov vo väzení, bez kostola. A biskup Gojdič povedal: „Môžete mi zobrať všetko, ale nádej mi zo srdca nemôžete vziať…“ Aj vo väzení bol stále spojený s Pánom, pretože: „Kto nás odlúči od lásky Kristovej… azda choroba či pandémia? Nič ma neodlúči od lásky Božej, ktorá je v Ježišovi…“

Ľudia, ktorí sú veriaci, vydržia bez kostolov a vedia, že sú pravdivé slová svätého Pavla: „Tým, čo milujú Pána všetko slúži k dobrému…“ Teda aj to im môže poslúžiť k dobru, že „nemôžu“ ísť do kostola.

Vianoce nevznikli ľudským snažením. Boh nepotrebuje, aby sme za každú cenu išli do kostola. On nás nájde tam, kde sme. Stačí mu otvorenosť našich sŕdc. A srdcia, ktoré sú solidárne, sú určite pripravené na jeho príchod. 😉

(PS: tejto mojej kámoške na Covid oddelení som napísal: „že ma krásne oči“. Neviem, či sa to dozvedel jej manžel. Ale ak áno, tak nech žiarli 😉 a nech nezabúda, že má doma Poklad)

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře. Zásady zpracování osobních údajů