Tajomné stretnutie v kaplnke.

Kaplnka patrí do územia našej farnosti. Nikdy som tam ešte nebol. Až dnes sa mi pod prsty dostal od nej kľúč a vravím manželke: „Poď, ideme sa tam konečne pozrieť. Stále som na to zabúdal.“ Sadli sme do auta a cestovali niekoľko kilometrov.

Otvoriť ju nebolo jednoduché. Napasovať starý kľúč do starých dverí, chcelo to trochu trpezlivosti, no podarilo sa. Dvere sa otvorili a my sme z úrovni oči stiahli pavučinu. Nečakalo nás nič zvláštne. Neviem, či som to vyslovil ja, alebo Stanka: „Otras.“

Na stenách „preplácané“ obrazy svätých. Bez ladu a skladu. Videl som to už toľkokrát… ako keby cez kopirku, v mnohých kaplnkách. „Otras.“.

Chvíľku som stal na mieste a potom to prišlo. Tajomné stretnutie. S kým? S myšlienkou. No nebola až taká obyčajná. Niesla v sebe nadšenie a veľkú silu. Budem si to „stretnutie“ pamätať.

Pozrel som si steny a vtom som dostal nápad: „Vyhodiť všetky tie plesnivé obrazy a potom na čisté biele steny urobiť nástenné maľby.“ A počas toho maľovania mať otvorené dvere a trošku sa zoznámiť z ľuďmi, ktorí tu žijú a určite nikdy neprídu na faru.

Na mnohých miestach takéto kaplnky obnovili, no nič tam nedajú, nechávajú prázdne biele steny, aby to nelákalo zlodejov.

Ale kto ukradne nástennú maľbu?

Aj včera som si to hovoril: „Ak niečo vypadá otrasne, je to výzva.“ „Ak sa objaví nejaký problém, môže to byť začiatok niečoho pekného.“

Nie. Nejdem to hneď riešiť. Ale ta myšlienka ma napĺňa veľkou radosťou. 🙂

Páčia sa vám moje články? Podporte náš web. 🙂 Ďakujeme.