V ženskom kláštore.

Dnes som si spomenul na sestry, ktoré žijú v uzavretých kláštoroch. Boli sme tam niekoľkokrát na návšteve. Mám na mysli redemptoristky. Aké mám spomienky na ne? Usmievavé sestry, ktoré načúvali každému slovu.

Ako prišla spomienka? Cez nemčinu. Našiel som si vetu: „Tichá voda brehy myje.“ Česká verzia je málinko iná: „Tichá voda břehy mele.“ A najviac sa mi zapáčila nemecká: „Stille Wasser sind tief.“ Doslovný preklad je: Tiché vody sú hlboké. To vo mne vyvolalo spomienky na sestry redemptoristky.

Sestry nemlčali, rozprávali sa s nami. A napriek tomu bolo ich ticho a úsmev veľmi silné. Prirovnal by som to k hlbokej vode, ktorá dokáže uniesť aj obrovskú, nákladnú loď.

Tiché vody sú hlboké. Majú v sebe množstvo bohatstva. Plávajú v nich veľryby a ležia v nich poklady. No rieky bez brehov sú katastrófou. Ich tok nie je usmernený a prináša potopu a smrť.

Máme advent, čas, keď sa máme stíšiť. Je to čas, keď môžeme budovať brehy, aby boli naše vody hlboké. Niekde som čítal, že človek ktorý nevie ovládať svoje ústa, je ako mesto bez hradieb. V stredoveku, by takéto mesto pred nepriateľmi neobstálo. Bolo by ľahko vyplienené.

Nemusím všetko vidieť, všetko počuť, na všetko reagovať. Čím viac trhlín v brehoch, tým viac vody stratím. 😊 Tiché vody sú hlboké. Prajem Vám hĺbku týchto dní. 😊