Počas polnočnej omše sa postavili a odišli.

„Nezávidim ti tu polnočnú. A o čom budeš kázať?“, takto sa ma opýtala manželka. „Zatiaľ neviem…“

Ale potom som dostal nápad. „Musí to byť niečo jednoduché… aby ma rozumeli, budú tam aj ľudia, ktorí do kostola vôbec nechodia, iba na „půlnoční“. Mal som už aj dve pekné skúsenosti, že práve po polnočnej začali do kostola chodiť pravidelne. „Půlnoční kázaní“ je pre mňa výzva.

Už som sa stretol aj s nepriateľským postojom kňaza, ktorý sa rozčuľoval: „Oni prídu iba na polnočnú. To sú vlastne neveriaci.“ Ja tomu rozumiem. Predstavte si, že robíte oslavu a na hostinu prídu ľudia, ktorých až tak veľmi nepoznáte. Neviete čo od nich čakať a vyvoláva to pocit neistoty.

Prišli. Bol som spokojný a všetkých som s úsmevom privítal: „Ste ľuďmi dobrej vôle. Tak ako to povedal anjel pastierom… Pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Potom boli čítania a začala moja kázeň, na ktorú som sa aj trochu tešil.

„Predstavte si, že by sme pri upratovaní niekde zapotrošili sošku malého Ježiška. Vianoce by boli predo dvermi a naše jasličky zostanú prázdne? Čo by sme tam mohli dať? Dať tam nejakú bábiku? A niečo lepšie?“ Díval som sa na ľudí a trošku čakal či niekto zareaguje. Možno premýšľali, ale odpoveď nezaznela.

„Viete, čo by sa tam hodilo? Božie Slovo – Biblia. Totiž dnes platí: „Slovo sa stalo telom…“

A potom som ponúkol ešte jeden pohľad. „Predstavte si, že by ste sa pri jasličkách modlili a tá soška by ožila a natiahla k vám ručičky.“ Keď som to vyslovil, tak niektorým sa rozosmiali oči a verím, že aj ústa, ale to pod respirátorom nebolo vidno. „Pani Jiřinko, líbil by se vám takový zážitek? Nelekla byste se?“ „Né, určitě ne. To by bylo krásne…“

„A měl už někdo takový zážitek? Aby soška ožila…“ Jasné, že nikto. Iba pokrútili hlavou. A ja som pokračoval v rozvíjaní tejto myšlienky. „No a vidíte, Boží slovo nás může obejmout a my pocítime Boží něhu a blízkosť. Soška to nemůže udělat, ale Slovo to bez problémů udělá.“

A potom som povedal dva svoje zážitky, ktoré som opísal aj v knihe. Bol som osobný a vydal som svedectvo ako sa Božie slovo dotklo môjho srdca. Ono vstúpilo presne, ale až neuveriteľne presne do mojej situácie a prinieslo svetlo. Tma musela ustúpiť a ja dodnes budem na tieto zážitky s radosťou a vďačnosťou spomínať. Nemám problém ich znovu a znovu opakovať, lebo je to ako prameň radosti. Stále keď si ich pripomeniem, naplní ma radosť a vďačnosť. Takto to prežívajú všetci, ktorí zakúsili vo svojom živote Božiu lásku.

A keď som sa pred všetkými týmito ľuďmi zdieľal, vzadu sa postavila skupinka ľudí. Nič by to neznamenalo, keby odišli potichu. Ale oni boli hluční. Nebrali ohľad na nikoho. Možno mali vypité, neviem. Keď som počul ich bavenie, prestal som rozprávať a čakal kým vyjdú z kostola. A potom som v kľude pokračoval.

Ježiš povedal: „Ak vaše hlásanie neprijmú, straste si prach z nôch. A nech sa váš pokoj vráti k vám.“ Áno. Aj neprijatie patrí k poslaniu. Môžu tvoje svedectvo neprijať. Nebudeš ani prvý, ani posledný, koho neprijali.

Ohlasovať teologické pojmy, to je jedna vec. Ale keď budeš osobný, keď povieš niečo zo svojho života, tak to môže niekoho až zodvihnúť zo stoličky 😀.

Záver:

„Berme Bibliu do rúk. Soška nás neobjíme.

Ale Božie Slovo je živé.

Objíme nás, naplní nás Božím teplom a svetlom.

A túto radosť nám nikto nevezme.“