Medzi telami neboštíkov.

Mesto Klatovy má cez 22 000 obyvateľov. Bol som tam minulý piatok a išli sme sa pozrieť do jednej galérie. Keď sme vyšli von, vravím dcére, ktorá študuje maliarstvo: „Nechápem, ako môžu robiť takéto výstavy. Dalo mi to zabrať. Oni by mali zaplatiť mne, že som tomuto vôbec venoval čas a námahu porozumieť tie diela. Máločo, čo bolo vystavené som pochopil.“

Druhé miesto, kam sme sa vybrali boli katakomby. Je to podzemný priestor pod jezuitským kostolom v Klatovech. Vstupenka bolo drahšia než do galérie. A moje dojmy? Opačné, než v galérii. Zažil som tam zvláštny dotyk iného sveta.

Pôvodne bolo v týchto priestoroch uložených 200 tiel. V roku 1937 došlo ale k tomu, že boli nejakým nedopatrením zasypané špeciálne vetracie šachty a to spôsobilo degradáciu mnohých tiel a to až tak, že cca 160 tiel museli pochovať na cintoríne do zeme.

Čo tam bolo také pekné? Mŕtvoly? Nie. To, čo bolo „medzi riadkami“. Bol som prekvapení koľko ľudí si to tam prezeralo. Rodiny s deťmi, ktoré mali jarné prázdniny. A čo tam mohli vidieť? Áno múmie. Ale nie také ako vidíme vo filmoch. Tu sú tela nebožtíkov vystavené v rakvách a majú sklenený poklop.

No mňa zaujalo niečo iné. Asi dve tretiny toho podzemia ponúkajú rôzne texty a obrazy o Jezuitoch. Ich príbehy som už poznal, no tu to na mňa zapôsobilo novým „dychom“. Zakladateľ Jezuitov sv. Ignác bol vojakom. Po ťažkom zranení nohy bol pripútaný na lôžko a dlhú dobu nemohol chodiť. Ako si krátil čas? Čítaním. A čo čítal? Životopisy svätých. Myslím si, že iba preto, lebo tam iné knihy nemali. No tieto životopisy naňho zapôsobili tak, že sa rozhodol pre nový život a to život v Duchu Svätom.

Turisti prichádzajú do katakomb pozrieť si „mumie“. A tu zrazu vidia okolo seba portréty ľudí, ktorí obetovali svoj život Pánovi. Či už to bol zakladateľ Jezuitov, alebo mnohí, ktorí tu založili gymnázium a obetovali svoj život mládeži, alebo išli na misie. Aké pekné!

Padol mi do oka zaujímavý obrázok, ako si spytovať svedomie.

Povedal by som, že je nadčasový a použiteľný pre dušu človeka aj dnes. Alebo popis toho, čo dostal mladý kandidát pri vstupe do noviciátu. Je tam program dňa, ktorý dodržiaval každý učiteľ na gymnáziu. Budíček o 4:00. Potom hodinové rozjímanie. Aké pekné!

Je zaujímavé dívať sa aj do vysušených tvári nebožtíkov. Otázka smrti sa dotýka každého z nás a z času na čas je dobre si uvedomiť to, že raz zomrieme. Sám Pán nám vo svojom slove pripomína: „Bdejte a buďte pripravení!“

Pobudnúť v katakombach má zvláštnym spôsobom duchovne občerstvilo. Kým z galérie som odchádzal namosúrený a zmätkom v hlave, tu sa to ako keby rozplynulo. Odchádzal som odtiaľ s myšlienkou: „Život je krátky a preto je dobre prežiť ho horlivo. Tak ako svätý Ignác z Loyoly. Tak ako jeho duchovní synovia. Koľko sa namáhali pre Božie kráľovstvo! Koľko času venovali štúdiu! Aké pekné!“

Znovu som si uvedomil: „Aha! Zranený Ignác sa dostal k životopisom svätých a to v ňom spôsobilo veľkú zmenu života. Ako je to s čítaním životopisov u teba?“

Vychádzali sme z katakomb a pred nami šiel jeden pár. Na ulici vraví muž žene: „Bylo to zajímavé, ne?“ Ona prikývla. A ja som si v duchu povedal: „Viac než zaujímavé. Pre mňa to bolo podnetné.“ Uvažujem nad tým a vravím si: „Človek by nečakal, že z takéhoto miesta odídem s nadšením viac študovať spisy svätých a viac žiť pre Pána!“ Možno je to len prianie. Ale túžby, ktoré pochádzajú od Pána prinášajú do našich životov „Božiu prosperitu“!