Ako si sa ty kňaz, naučil vyrezávať?

Takto sa ma opýtal jeden kňaz. Robil som mu drevorezbu Klokočovskej Panny Márie pre pani kostolníčku. Páčila sa mi jeho otázka, no príliš som to nerozvádzal. Už si ani nepamätám, aká bola moja odpoveď.

Určite to príde mnohým ľuďom naivné, keď napíšem, že na začiatku bol „dar“. Rozhodol som sa darovať 10 percent zo svojho príjmu každý mesiac. Nie hocikomu. Spoločenstvu, z ktorého som duchovne čerpal.

Niektorí neveriaci v Boha, veria v „karmu“. A veria, že „čo dáš, to sa ti vráti“. Ja sa tomu tak trošku smejem, lebo ta „karma“ musí mať teda dosť veľký prehľad, keď nad každým bdie a každému vracia. Väčšinou ju ľudia spájajú asi iba s nešťastím. „Ty niekomu ublížiš, počkaj, karma ti to vráti.“

Ale človek nerobí len chyby. Robíme aj dobro a to sa nám určite vráti. Dávať desiatok vlastne znamená prekonať strach. Je to strach z toho, že mi tie peniaze budú chýbať. A to prekonávanie strachu prináša život.

Prekonanie strachu nás otvára na očakávanie. V podstate sa dosť podobá pôstu. Odriekam si jedlo, postím sa a očakávam veľké požehnanie. Neviem, ako sa to požehnanie prejaví, kedy príde, ale ho očakávam.

Jozef, ktorého bratia predali do otroctva sa stal otrokom v Putifarovom dome. Avšak padol do oka Putifarovej manželke, ktorá sa s nim chcela vyspať. Jozef mal dve možnosti. Mohol sa stať milencom alebo sa rozhodnúť pre zdržanlivosť, aby nepodrazil svojho pána. A aj keď bol otrokom, predsa nerozmýšľal ako otrok. Rozhodol sa pre niečo viac ako rozkoš. A Boh ho povýšil. Z otroctva sa dostal až do blízkosti faraóna.

Chcelo to odvahu zo strany Jozefa. No on sa odvážne vzoprel najprv ponuke manželky Putifara, ale potom aj jej vyhrážkam. Zaplatil za to. Skončil vo väzení. Ale takáto odvaha sa páči Bohu.

Ak budeš odvážny v Božom Duchu, skôr či neskôr sa ti otvoria dvere Tvojho požehnania. Dávanie je spojené so strachom, ale je dobré to prekonávať.