Keramika s nápisem „italská domácnost“.

Máme „farní keramiku“. Zatiaľ sme robili krížiky, ale nedávno mal úspech aj náš anjel. No dostal som nápad: „Robiť taniere s nápisom „italská domacnost“. Sám som nikdy takéto taniere v obchode nevidel. Povedal som si, že sa podelím s takouto myšlienkou v kostole. Počas „kázaní“. A tak som si dnes do kostola vzal tanier.

Je to veľké plus, ak ľudia počas kázania sledujú každé slovo. „Na svadbě se to děje, že?“ „Áno, střepy pry přinášejí štěstí…“  A ktovie, aké vysvetlenie toho rozbíjania taniera ešte je.  Ale určite to nemá nič spoločné s „italskou domácností“. Začiatok manželstva je nádherný a nikto by vtedy asi nepovedal manželom: „Prajem Vám, veľa rozbitých tanierov.“ Prečo? Lebo to už nie je rozbíjanie „pre šťastie“ ale rozbíjanie „z nešťastia“.

„Co kdybych ten talíř hodil o podlahu?“ opýtal som sa ľudí a mierne nadvihol tanier. A kostolom zaznel silný šepot: „Néééé!“ „Je to nepříjemná představa, že…“ A kývali hlavami na znak toho, že si to ani nechcú predstaviť. A tak som položil tanier na lavicu. A začal ďalej vysvetľovať.

„Viete, počul som, že keď si niekto adoptuje dieťa z detského domova, tak to dieťa bude mať strach. Ak niečo vyvedie, zmocní sa ho strach, že ho rodičia vrátia. A tu je jediná cesta: „Nikto nikoho nevracia. My budeme s tebou trpezlivejší, a ty sa budeš učiť počúvať nás. Nikto nikoho nevracia. Zostávame spolu.“

Dvaja ľudia sa zoberú. Kráčajú v manželstve. Kráčajú spolu. V dobrom, ale môže prísť aj zlo. Môže dôjsť k zlyhaniu… K nejakej chybe, k problémom, ťažkostiam…“ A v tom momente som sa znovu načiahol po tanier. Zodvihol som ho a vravím: „A přesto dojde k selháni!!!“ a trošku som tanier nadhodil do vzduchu. Dve sekundy bol vo vzduchu.

A potom sa roztrieskal o storočné dlaždičky na stovky črepín. Zvuk črepín sa odrazil od okolitých vysokých stien a miešal sa s povzdychom ľudí „Ochhhh!!!!“ Nepríjemný pocit. Niektorými to až trhlo, zľakli sa. Niektorí na znak nesúhlasu dokonca pokývali hlavou. A určite sa našli aj takí, ktorí sa pohoršili: „Co si to ten farář dovoluje…“ Vyslali to zo svojich duší, neviditeľne to priletelo ku mne a niekam sa odrazilo…

„A co děla Bůh v takové situáci? Co děla, jestli se něco rozbije? Neutíka pryč, nevrací nás do děcáku. On sám přijde a svými rukama sbíra střepy, až je z toho zakrvaven. Tak smýšlí Bůh. Proto Ježíš řekl Petru: „Jdi mi z cesty Satane, protože nemáš pochopení pro Boží smýšlení… Petře, ja jsem Beránek, který sníma hříchy světa… Jdi mi z cesty Petře…“

Býval som na internáte. Jeden môj spolubývajúci si robil vodičák na nákladné autá. Skúšky urobil, a potom to niekam išli oslavovať a veľmi sa opil. Prišiel na internát, ja som tam vtedy nenocoval. Bol som doma.

Prišiel som ráno, otvorím izbu a udrel mi do nosa veľký smrad. Spolužiak tvrdo spí, vedľa na zemi zvratky. Šťastie, že sa neudusil. Čo robiť? Chodiť okolo toho? Hovorím si: „Upracem to.“ Mohol som okolo toho chodiť, a potom sa vysmievať, robiť si posmech, nadávať. Som si istý, že takto rozmýšľa Boh. Neutečie od mojej špiny. Nenechá črepiny tak. Naopak. Moje hriechy sú preňho príležitosťou, aby mi prejavil svoje milosrdenstvo.

(autor je autorom tejto knihy)

Ak sa Vám tento článok páčil, zdieľajte. Možno sa vďaka Vám dostane k niekomu, kto práve zamýšľa „zabaliť to“, lebo niečo sa rozbilo.