„Stúpajú a síl im pribúda!“

Pred troma dňami. Je nedeľa, prší. Priatelia z nášho spoločenstva ohlásili „Pohádkové náměstí“, program pre detičky na koniec prázdnin. Námestie je zatiaľ prázdne, žiadne deti. Už o niekoľko minút to má začať a stále prší. Minúta po minúte plynie a nevyzerá to vôbec dobre.

A možno to nie je vidno, ale Pán je tu prítomný. A keď mal začať program, prestáva pršať a na námestí sa objavujú detičky. Všetci sú zmenou počasia veľmi povzbudení. Aj ja, hoci som tam nebol, keď som to počul, nadchlo ma to.

Včera bol ťažký deň. Cesta do Prahy, diaľnica, veľa aut. A večer úúúnava. Čo robíte, ak ste unavení? Ja mám chuť kritizovať. Nielen iných. Aj sám seba. Neprijímam sa. Ježiš povedal: „Lampou tela je oko…“ Myslím, že to platí aj pri únave. Ak som unavený, „lampa môjho oka“ hasne. Oko je unavené a pomaly stráca schopnosť rozlišovať. Už nevidím to, „že som milované Božie dieťa“ a že ma obklopuje Božia láska. Aj keď to tak je, moja únava mi v tom bráni.

Apoštoli spia, sú unavení a Ježiš ich budí. Pokúša sa občerstviť ich, aby mali dobrý pohľad. Ale oni mu neveria. Nepovedia to síce otvorene, ale keď Ježiš poodíde, oni znovu zaľahnú. A potom prichádza Judáš s vojakmi a ich pohľad, ich „lampy“ sú tak oslabené, že už nevidia Božieho Syna. Majú pred očami iba „zajatého chudáka“.

Je dobré s tým počítať. S vlastnou únavou. Že je to ako v rozprávke, keď sa princezná mení na netvora. Je dobré počítať s tým, že moja únava nemôže odpudiť Božiu blízkosť. A ani zlé počasie nie je znakom Božej neprítomnosti. Je dobré skúsiť aj to, k čomu pozval Ježiš apoštolov: „Modliť sa…“ Niekedy prichádza práve v únave veľmi vzácna skúsenosť a naplní sa Boží prísľub: „Stúpajú a síl im pribúda.“