„Víte, já si nechci prohlídnou váš kostel. To určitě bude smutný pohled.“

Takto mi povedal jeden môj známy. A mal pravdu. Väčšina kostolov z oblasti Sudet je smutná. Chodí do nich málo ľudí a údržba je náročná. Ťažko môžu štyri babičky, ktoré prídu na omšu, udržovať kostol, ktorý má kapacitu pre 400 ľudí. Je to následok toho, že Nemci boli po vojne odsunutí.

Aj včera boli u nás ľudia z Moravy. „U nás chodí hodně lidí do kostela… a vy tady…“ Takéto reči sú ľudské a súcitné. Ale sú aj veľmi nebezpečné. Prečo? Koho ohrozujú? Ohrozujú duchovnú vieru. Nie tu ľudskú a tradičnú vieru. Tá tu ani veľmi nie je.

Sebaľútosť nejde dokopy s vierou. Minule som sa díval na pohreb biskupa Šašika. Pekný dokument, ale nemal som ho pozerať. Prečo? Dostal ma do sebaľútosti: „Aha…, tam je toľko ľudí… Vidíš? Pozri sa, koľkí tam spievajú a modlia sa.“ A tieto myšlienky zrazu navodia pocit opustenosti. Pohľad na Pána je zrazu fuč. Diabol použije všetko, aby v tebe vytvoril pocit s názvom: „JE TO S TEBOU ZLE!!!“. On chce, aby si sa ľutoval, a priam utápal v negatívnych pocitoch.

Ale dostal som sa z toho vďaka modlitbe. Ak sa človek začne rozprávať s Pánom, tak zrazu v srdci počuje: „Ty sa chceš ľutovať? Nie som ja Pánom? Neporazil som ja smrť? Neboj sa, som tu s tebou! Ja som ťa tu pozval a ty chceš utekať? Nepozeraj sa na to, čo v tebe vyvoláva sebaľútosť! Nepočúvaj reči ľudí, ktorí vravia: „Je to s tebou zle!“

„Keď Pán s nami, kto proti nám.“ 😊 Davy veriacich sú pekné. Ale nie sú najdôležitejšie. 😊

(fotografia je z kostola ve vesničce Tasnovice. Patrí do našej farnosti, ale nie je to náš farský kostol. Opravuje sa na ňom strecha a zatiaľ sa tam neslúži. Ktovie, možno v budúcnosti 🙂 )