Dať deťom studený obed? To sa nerobí. Ani Boh to nerobí…

Minulú nedeľu v kostole. Nebolo nás veľa. Asi päť, či šesť. Ale stálo to zato. Hovoril som o poslaní, úlohe Svätého Ducha, ktorý ako oheň zohrieva.

„Studené vztahy, to nezní moc pěkně, že?

Ani studená válka? Že?

Nebo studený dům, studený barák, když se večer vracíme do zimy. Není nic příjemné…

A co ještě studené, není dobré?“ Dal som takúto rečnícku otázku.

A vtom momente babička Anička, z lavice: „Ani studený voběd není dobrý…“.

No a to som sa neubránil smiechu. Presne to vystihla. Jak ľudské, ale zároveň výstižné.

To, čo je studené, je často nechutné. (Samozrejme nehovorím o zmrzline a podobných dobrotách.)

Studené je nechutné. A Boh to vie. Preto posiela Svojho Ducha, aby nám chutilo. Aby sme zakúsili a presvedčili sa, aký dobrý je Pán. Bez teploty Božieho Ducha nám Božie slovo nebude chutiť. Ale Božím Duchom Biblia ožíva a „roztopené“ slovo sa priam vlieva do srdca.

Dať svojim deťom studený obed? To sa jednoducho nerobí. Ani Boh to nerobí, zohrieva. Aby chutilo.

Ani vzťahy nemôžu byť bez Ducha. A tam, kde ľudia otvoria srdce Božiemu Duchu, tam sa to nedá zahatiť. Nie je možné mať v sebe Božieho Ducha a zároveň neodpustenie. Keď sa Boží Duch vlieva do srdca, vyplavuje zo srdca nenávisť, neodpustenie. Vyplavuje to, čo bráni pekným vzťahom. On zohrieva to, čo je studené.

A čo vzťah k Bohu? Samozrejme ten prvý nezostane studený. Lebo Božia láska sa rozlieva v našich srdciach, ak prichádza Boží Duch.

Nasledujúci deň je pondelok. Sedím v aute. Predo mnou je 20 km a na omšu tam prídu možno len traja, štyria ľudia. A asi v polovičke cesty si dávam otázku: „Prečo sa tam vôbec teším? Prečo tam idem s radosťou, keď tam bude iba toľko málo ľudí?“

A ako keby z môjho vnútra zaznela odpoveď: „Tešíš sa tam preto, lebo to ja (Ježiš) tam rád chodím. Dal som Ti svoju radosť.“

Aké pekné. 🙂 Pán k nám rád prichádza. Aby nás zohrial. Aby nám chutil život. A aby náš život chutil aj ľuďom okolo nás.

Ďakujeme Duchu Svätý, že veľmi rád prichádzaš. 🙂