Dnes je Judáša. Prečo nenašiel šťastie?

Samozrejme, že dnes nie je jeho meno v kalendári. On nemá svoj deň. Len sa dnes číta čítanie, ako zobral 30 strieborných.

Nešťastník. Nenašiel svoje šťastie.

Mne sa páči, myšlienka, že moje šťastie je ďalej odo mňa. Je blízko, určite ho nájdem, ale  nachádza sa za čiarou môjho komfortu.

Prvým nepohodlným miestom sú bratia a sestry. Žijeme v blízkosti iných ľudí a predsa to môže byť nepohodlné. A to pokušenie izolovať sa, mať svoj piesoček, to pokušenie môže byť časté.

Neviem s kým sa kamarátil Judáš, no mne pripadá ako samotár. Patril medzi apoštolov a predsa nebol srdcom s nimi. Je ako na vážkach a nakoniec ich úplne opúšťa. Cena 30 strieborných, nie je len cenou za Ježiša. Je to aj suma, za ktorú Jedaš predal spoločenstvo.

Ako to, že si on neopakoval slová žalmu: „Ako je milé a dobré, keď bratia žijú pospolu…“ Ako to, že necítil ten olej pomazania, ktorí steká na tých, ktorí sú priateľsky pospolu. Ako to, že on nenasiakol vôňou tohto duchovného balzamu?

Keby mal niekoho dôverného, niekoho blízkeho s kým by zdieľal svoje vnútro, asi by sa nestal zradcom. Pokušenia môžu prichádzať a aj budú. No zostať sám, znamená stať sa ľahkou korisťou vlka, ktorý krúži aby si vyhliadol ovečku osamelú a oslabenú.

Minule mi napísala kámoška na fb: „Mám covid a je mi veľmi zle…“ A ako pomôcť takému človeku? Čo urobiť pre trpiaceho? „Budem sa za Teba pol dňa postiť. Mne totiž až tak veľmi pôst nevonia, nedokážem celý deň. Iba pol dňa…“ A tak som sa rozhodol, že vezmem trošku z jej trápenia do pôstu. Bolo to nepohodlné, ale bol som z toho veľmi dobrý pocit. Až tak, že som si povedal, budem to robiť častejšie.

Pamätám si, ako mi babka vravela: „Musíme sa postiť v tomto svätom týždni, lebo Ježiš trpí.“ Mne to trošku robilo problém, nejako ma to nepovzbudilo k pôstu. No ak sa pre pôst rozhodneme pre bratov a sestry, tak to začne mať „grády“. Prečo? Lebo vstúpime do blízkosti trpiaceho a tam nás čaká požehnanie.

Druhým nepohodlným miestom na ktorom určite nájdeme šťastie je „mentalita dávania“. Od roku 2014 patrím do spoločenstva a tam som sa tomu naučil. Každý posledný deň v mesiaci sa pozriem na výplatu moju aj manželkinu, vypočítam 10 percent a túto čiastku posielame tam, kde duchovne čerpáme.

Najprv som sa toho bál. Bolo to nepohodlné. No dnes to už odporúčam aj iným. Tak ako mňa povzbudzovali slovami: „Vyskúšaj, daj a potom uvidíš…“ Tak to robím aj ja. Povzbudzujem k dávaniu.

Ja som to nevymyslel, poznám stovky ľudí, ktorí takto fungujú už mnohé roky. A dokonca povedia: „Nie netrieme núdzu a čuduj sa svete príjmy sa nám zvýšili.“ Ano, ak máte pochybnosti, ste normálni. Na druhej strane však platí prísľub: „Dajte a dajú vám, mieru natlačenú, natrasenú vám dajú do lona.“ Ale o tomto sa budeme baviť niekde inde.

Chrámy sú zavreté a prejavuje sa to na príjmoch kostola. Už ste si zistili číslo účtu Vašej farnosti? Prispievate tam tak, ako keby ste chodili normálne na bohoslužby? Alebo si v duchu poviete: „Aspoň ušetríme…“

Dávať je nepohodlné a predsa práve tam čaká na mňa požehnanie. Mám dlhoročnú skúsenosť a ak by ma od toho chcel niekto svojou múdrosťou odhovárať, tak načo? A nikoho ani nenútim. Ale nevydávať o tom svedectvo? Veď kto chce, ten si to môže „vyskúšať“.

Judáš nedával. Mal mešec a sám si z neho bral. Nebol zjednotení s bratmi ani duchovne, ani neniesol ich trápenia, ani sa im nepribližoval svojimi darmi.

Šťastie je blízko, no predsa za čiarou pohodlia. Kto tu čiaru neprekročí, neokúsi 🙂