Dnes ráno zomrel.

Prekvapilo ma to. A to dosť.

Mladý kňaz.

Naposledy som ho počul asi v roku 2018. Zavolal som mu a vravím: „Matúš, ahoj! Prosím ťa, mohol by som ti poslať niekoľko výtlačkov mojej knihy „Lepší holub na streche“, aby si ich ponúkol vo svojej farnosti?“

„Knihu? Daj pokoj s knihami. My tu máme toľko starosti…“.

Myslím, že vtedy budovali chrám, alebo faru? Nebol mojim telefonátom nadšený, no potom vraví: „Ale vieš čo, pošli 20. Nič nesľubujem, ale uvidíme…“

Knihy som mu poslal a asi o dva týždne mi on volá: „Marek, pošli mi ešte 20 .“ Milo ma to prekvapilo, keď som to počul.

A on ešte pokračoval a vraví: „A ďakujem ti, že si ju napísal…“

Po tejto vete bol trošku ticho. V tých stotinách sekúnd sa dalo vycítiť, že to myslí vážne, že ju čítal a že ho povzbudila. Jeho poďakovanie mi prišlo veľmi vhod. Bol to pekný telefonát.

Dnes sa mi to znovu pripomenulo a zopakujem to, čo som mu vtedy povedal: „Aj ja Tebe, Matúš. Aj ja Ti ďakujem.“

Ježiš povedal: „Tí, čo vo mňa veria, aj keby zomreli, budú žiť!“

„Matúš verím, že žiješ!

Verím, že spievaš novú pieseň

a Tvoju radosť Ti nikto nevezme.“