Judáš sa obesil. Škoda.

Nikdy som nekrstil dieťa s menom „Judáš“. Toto meno sa nedáva. Kto by chcel nosiť takéto meno?

Nebolo treba veľa. Stačilo vydržať. Keby Judáš vydržal svoj vnútorný boj, určite by jeho meno nebolo potupou.

Čo by sa stalo, keby sa Judáš neobesil? Určite by mu Ježiš odpustil. „Keby boli vaše hriechy, ako noc, zbelejú.“ Tieto slová by sa naplnili v živote Judáša.

On by potom o tom všetkým rozprával a vydával svedectvo. Stal by sa znamením obrovského Božieho milosrdenstva. Hovoril by o vlastnej tme a veľkom Svetle.

Určite by mal deň v kalendári. Tak ako má Magdaléna, Peter, Pavol. Boli by mu zasvätené mnohé kostoly a svätyne. K jeho hrobu by sa putovalo ako na posvätné miesto a meno Judáš by sa dávalo deťom.

Ale nestalo sa tak. Škoda. Nedal šancu ani Bohu, ani sebe.

Hasnúci knôtik nedohasiť, nalomenú trstinu nedolomiť. Nielen voči iným. Aj voči sebe musíme byť milosrdní. Aj vlastný plamienok nesmieme dohasínať. Boj so samým sebou má obrovský význam. A česť tým, ktorí to nevzdajú. Stanú sa pravými, hoci skrytými generálmi.

Pred niekoľkými týždňami bola akcia „Judáš“ a včera zaznelo, že jeden zo zatknutých spáchal samovraždu.

Škoda.