Láska je blízkosť.

„Zázraky kolem nás se dějí, jenom mi je nevnímame. Protože jedeme na autopilota.“ Takto sme to včera zakončili po jednej omši. Štyria v kostole a ja. 😀 😀 😀

Pekná myšlienka. Zázraky okolo nás sa dejú, ale keď žijeme automaticky, tak sme slepí. Potrebujeme sa niekedy zastaviť. Najlepšie každý deň. Aby sme stále videli znamenia Pánovej prítomnosti. Zastaviť a vypnúť „autopilota“ nášho života. Zastaviť sa a nadýchnuť sa „Božím vzDuchom“.

Zázraky sú blízko a my ich môžeme vidieť. Lebo Boh stal človekom. Nezostal vysoko a ďaleko od človeka. Priblížil sa. Stal sa človekom. Chcel, aby ho ľudia videli, dotýkali sa ho, počuli ho.  

Toho „Božieho vzDuchu“ som sa nadýchol, keď som si pustil video Ivetky. Počúvať jej slová a dotknúť sa „Tej“ ktorá prišla pred 30 rokmi. A svojou prítomnosťou vyvolala v Ivetke pocit: „Mami!“

Ivetka a vedľa nej socha sv. Jozefa. To sa nedá zabudnúť. Niekde v kláštore som našiel medailonik sv. Jozefa a dal som si ho na ruženec. Stále som ho nosil, aby mi pripomínal svätého Jozefa. Často som s k nemu modlil, prosil o pomoc, o dobrú manželku. 😊

Raz sme kráčali s Rasťom po námestí v Prešove a rozprávali sa. Ja som zobral ten medailónik, odpojil od ruženca a podaroval som ho Rasťovi, „ak chceš, pre Ivetku“. On vtedy chodil s Ivetkou a stopercentne zazneli jeho slová: „Ivetka si veľmi uctieva svätého Jozefa.“

Svätý Pavol napísal: „V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme.“ Obklopuje nás jeho láska a je dobré ju vidieť. Je dobré jeho kráľovstvo hľadať. Lebo je s tým spojený prísľub: „Hľadajte Božie kráľovstvo a všetko ostatné dostanete navyše.“ Je dobré každý deň sa zastaviť, aby nám nechýbal vzDuch.

Bola svadba. Rasťo si bral Ivetku. Aj ja so Stankou sme boli pozvaní, veď Rasťo sa stal krstným otcom našej prvorodenej. A keď sme tak počas svadobnej hostiny prehodili zopár slov, Rasťo ma podpichol: „No vidíš, tebe to s litmanovčankou nevyšlo.“ 😀 😀 😀

Jeho poznámka ma rozosmiala. Mal pravdu. Moja litmanovčanka sa rozhodla pre kláštor. A dobre urobila, lebo to tak v srdci cítila. A nezastavili ju ani moje slzy. Rasťova litmanovčanka sa zaňho vydala.

Ach jaj! Tie spomienky. 🙂 Načo sú dobré? Aby sme videli Božiu blízkosť. On je Emanuel. Je s nami. V ňom žijeme, hýbeme sa a sme. A nič nás neoddelí od jeho lásky.

A myslím si, že sú veľmi dôležité tie spomienky. Myslím si, že Biblia je knihou spomienok na Božiu dobrotu, na jeho skutky, na Božie plány a ľudské chyby. Ale nič nás neoddelí od Božej lásky.

Keď som písal knihu, dal som tam kapitolu „Pri pive“. Rasťovi som o tom nepovedal. Trošku som sa bál, či ho to neurazí, že bez jeho dovolenia som ho dal do svojej knihy. Viem, že dosť drzé z mojej strany. Ale dôveroval som. 🙂 Bál som sa, že Rasťo vo svojej skromnosti by bol asi proti.

Povedal som mu to, až keď sme sedeli za stolom v nejakej cukrárni a ja som chvíľku predtým naložil v tlačiarni niekoľko stoviek čerstvo vytlačených kníh. Ešte voňajúcu som mu podaroval 😊. Nevynadal mi, 😀 prijal ma.

Boh sa nehanbil stať človekom. Jedol a pil s ľuďmi. A prezývali ho „pažravec a pijan“. Dovolil, aby sa ho dotýkali. Pretože láska, to nie je dokonalosť. Láska je blízkosť. A je dobré, že máme Litmanovú, kde môžeme nájsť čerstvý vzDuch a môžeme tam cítiť, že Boh je blízko a že v ňom žijeme, hýbeme sa a sme. Všetci v ňom žijeme. Tí čo už sú v nebi, Jozef, Mária ale aj tí, ktorí kráčame. On chce, aby sme si boli blízko.