Plachtu musíš zašiť.

Predstavte si, že máte veľkú plachetnicu a je to obraz života. Všetci sa niekam plavíme. Lenže čo, ak ta plachta bude deravá? To bude problém!

Toto pôstne obdobie mi pripadá ako čas, keď si sadnem k Pánovi a zašívam roztrhanú plachtu. Tak ako to bolo u tých dvoch sestier, u Márie a Marty. Jedna mala plno práce s obsluhou, druha sedela pri Pánovi a počúvala. Ono to vyzeralo, že nič nerobí, no v skutočnosti Marta neviditeľne „zašívala“ plachtu.

Ako sa ta plachta volá? Podľa mňa je to dôvera. Diabol bude stále útočiť na našu dôveru. Nielen vtedy zo stromu, ako had. On stále bude hľadať spôsob, ako našu dôveru voči Pánovi roztrhať.

Niekedy je to aj množstvom informácií. Množstvom ponúk. I toto musíš vidieť, i tam utekaj. A nakoniec človek zabudne na to najdôležitejšie. Že ak nebude dávať pozor na plachtu, ľahko sa môže potrhať a potom môže Duch Svätý fúkať koľko chce. Človek sa veľmi nepohne, lebo plachta je deravá.

„Tí, čo sa spoliehajú na Pána sú ako vrch Sion. Stoja pevne, nepohnú sa.“ To je stabilita. Takto to čítame v žalme. No mohli by sme povedať: „Tí, čo dôverujú Pánovi, sú Duchom Svätým priam unášaní do diaľav. Zdolávajú vzdialenosti i ťažkosti.“

Sadni si Pánovi k nohám. Zober do rúk Bibliu, modli sa. A zrazu zistíš, že roztrhaná dôvera sa nejako znovu „zašila“ a ty sa môžeš plaviť v pokoji ďalej.

(Ak sa Ti tieto myšlienky páčia, zdieľaj 😉 Možno oslovia aj Tvojích priateľov.)