Plakať, alebo jasať? Viac sme si zvykli na plač.

Ak sa objaví niečo nové, tak to môže hneď vyvolať obavy. Niekto sa novými spôsobmi môže cítiť ohrozený. A ak sa do toho zapojí aj „hlas tradície“, tak nič nové nikdy nebude mať žiadnu šancu. Lebo iba to sa počíta, čo už poznáme. Na čo sme si už nejako zvykli.

Stretol som sa s ľuďmi, ktorí vraveli: „Oni sa modlia so zdvíhanými rukami! To je niečo strašné! Lebo ja sa celý život modlím iba zo zopätými rukami! A oni majú zdvihnuté ruky až do neba! To, čo si oni o sebe myslia?“

A ja by som povedal: „Ja si pripadám ako dieťa, ktoré vystiera svoje malé rúčky k otcovi, aby ho zobral na ruky!“ Nevystieram ich preto, lebo som „frajer“ ale preto, lebo som úbožiak. Áno, aj zopäté ruky sú prejavom pokory, ale ak chcem prejaviť odovzdanie, tak je mi príjemnejšie ruky k modlitbe pozdvihnúť a „ukázať Pánovi“, že čakám na objatie.„

Keď som bol malý chlapec, tak náš kňaz kázal tak, že ľudia plakali. Niekto by povedal: „To je normálne! To je pekné!“ Aj mne ako kňazovi sa to niekoľko krát podarilo. Ľudia si utierali oči od dojatia. A ja som mal dobrý pocit, že to slovo sa ich dotklo.

V takomto prípade som sa ale nikdy nestretol s tým, že by niekto povedal: „On tlačí na city!“ A pritom som vyvolal city. No keď niekto chce vyvolať pocit radosti, plesania, jasotu, tak často prichádza výstraha: „Pozor! On tlačí na city!“ A nie je v Božom slove napísané: „Blažený ľud, ktorý vie jasať!“?

Vypisujem si z Biblie citáty, kde sa píše o tom, že máme jasať. Už mám 34 citátov. A to je len z knihy Žalmov.  

Plačúci, dojatí ľudia nám nevadia. Jasajúci ľudia nás možno trošku dráždia. A ja sa pýtam: Je to správne? Nepatrí radosť rovnako do života, ako slzy?
Keď si niekto ako úkon kajúcnosti ľahne až na zem, vtedy máme voči tomu rešpekt. Nedávno arcibiskup Jonáš takto na mnohých pekne zapôsobil. Odprosil a hlboko sa poklonil.

Ale keby niekto výskal od radosti nad tým, že Pán je obdivuhodný vo svojich skutkoch, tak už by to asi nebolo toľko zdieľané na internete. Už by sa za to niektorí hanbili, tak ako sa hanbila Michol, keď kráľ Dávid tancoval z radosti pred Archou zmluvy. Potom mu vyčítala: „Ty si sa strápnil!!!“
Ak niekto príliš prejavuje radosť, tak je to rušivé. Už by sme takých ľudí posielali na psychiatriu. No ak niekto plače nad svojimi hriechmi, tak až tak nás to nevyrušuje.

City človeka. Nariekanie, plač a skrúšenosť na jednej strane a cit radosti a plesania na strane druhej. A predsa nie sú rovnako ocenené. Podľa mňa, to nie je fér. 🙂 Lebo aj plač, aj radosť patrí k človeku.

Máme pôstne obdobie, s ktorým je spojené slovo pokánie. A je to veľmi pekné. Automaticky nás možno napadne podobenstvo o márnotratnom synovi, ktorý dostal od otca dedičstvo a všetko premrhal. Úplne, úplne všetko. Dostáva sa na dno a potom hľadá pre seba riešenie. Nie pre svojho otca, ale pre seba. Vraví si: „Pôjdem, ospravedlním sa, možno má môj otec zamestná, napriek tomu, čo som urobil.“

A vieme, že to dopadlo nad očakávania tohto syna. Keď ho uvidel otec povedal: „Rýchlo! Dajte mu nové šaty, novú obuv, nový prsteň ktorý bude všetkým pripomínať, že je to môj syn! Žiaden zamestnanec! Syn! Ja, otec, mu dávam týmto nový život!“

A pozrime sa na trvanie pocitov. Koľko trval ten plač? Koľko sekúnd trvalo to: „Otče, odpusť mi, že som zhrešil!“ 15 sekúnd? Pol minúty?

A čo nasledovalo potom? Pocity radosti: „Zabite teľa, urobte hostinu, jedzme a radujme sa! Lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil. Bol stratený a našiel sa!“ A čo robí starší brat? Urazí sa, keď sa to dozvie. Nechce sa tešiť. Nechce sa radovať. A otec ide a volá ho a presviedča ho o tom, že je dôležité sa radovať.

Toto podobenstvo všetci poznáme. Je to obraz toho, ako je Boh milosrdný. A preto sa môžeme radovať, jasať, plesať. Asi na to nie sme zvyknutí. Asi nás to môže vyrušovať, ale Pán chce, aby sme sa radovali. „Blažený ľud, ktorý vie jasať!“ 😊