Prvý deň v škole.

Na malom nádvorí stáli pohromade žiaci a aj niekoľkí rodičia prvákov, stredoškolákov na umeleckej škole. Ja samozrejme ako rodič. Mnohí sedeli na stoličkách, no tí, čo prišli neskôr, museli stáť. Nikdy som na tejto škole s názvom „Zámeček“ nebol, trošku som blúdil, ale nakoniec s miernym oneskorením som to našiel. Po úvodných rečiach pustili film umeleckého riaditeľa, ktorý sa tam nemohol ukázať osobne.

Najprv ma to spochybnilo: „Čo? Teraz? Tu, budeme pozerať nejaký dokument?“ Necítil som sa najpríjemnejšie, bolo trošku chladno, no netrvalo dlho a už som bol pohltený filmovými zábermi. Pán Šindelář rozprával a do toho boli rôzne zábery ako maľuje, alebo seká sochárskymi dlátami do kameňa. Ubehlo asi 25 minút, teda presne si to nepamätám, ale tak nejak. Veľa záberov a veľa slov o viere, o modlitbe, o živote. Také niečo som nezažil ani na cirkevnej škole na Slovensku. Sedemdesiatročný umelec bez nejakých okolkov naservíroval tomuto obecenstvu svoju vieru. Prišlo mi to ako chutné, pekné, jednoduché, čisté. A prinášajúce „nádej“. To slovo u neho zaznelo viackrát.

Potom som prišiel domov a otvoril som schránku so správami. Našiel som tam jednu, v ktorej bola prednáška kňaza. Ak by som ju mal zhrnúť, tak by sa to možno dalo jednou vetou: „Očkovanie proti covidu je možno apokalypsou a možno takto zomrie tretina ľudstva.“ Vravím si: „Tak toto je nádej???!!!“ Normálne sa divím, že to môže niekto preposielať.

Teším sa, že naša dcéra bola prijatá na takúto školu. Áno, je to iba prvý dojem. A môže klamať. Ale v tom filme zaznelo príliš veľa dobrého, pekného, obohacujúceho. Také niečo človek bežne nepočuje. Nie otrepané a naučené a bez radosti. Ako to niekedy ohlasujeme my kňazi. Ale ukazujúce nádej.

Ďakujem Pane, za dnešný prvý deň 😊 Mám nádej, že tých ľudí viac spoznám a moja radosť bude ešte väčšia.