Som odsúdený do tmy?

Počas modlitby ma niekedy obklopia silné myšlienky. Bolo to aj dnes. Až som mal z toho „husiu kožu“. Pri obyčajnej, jednoduchej modlitbe svätého ruženca.

Rozjímal som práve o umučení Ježiša, prvé tajomstvo bolestného ruženca. Je to teraz aktuálne. Zajtra bude sviatok povýšenia Svätého Kríža, v stredu má sviatok Panna Mária Sedembolestná.

Utrpenie, bolesť, ťažkosť. Kto by po tom túžil? Nedivím sa teda apoštolovi Petrovi, že vyslovil vetu: „Ježišu, to sa ti nesmie stať, aby si ty trpel…“

Utrpenie je blízke tme. Tak ako bolesť, aj tma vyvoláva úzkosť, strach, beznádej. Preto apoštoli utekajú z Getsemanskej záhrady. Keď Ježiša začnú biť, tak „utekaj, kto môžeš.“

Lenže utrpeniu a bolesti sa v živote nevyhneme. Stále môže na nás znenazdajky niečo vyskočiť. Tragédia, sklamanie, choroba, problémy s deťmi, v práci… Stále sa nám môže niečo zlé prihodiť. A my sa môžeme veľmi ľahko ocitnúť vo tme. Ako keby sme boli odsúdení do tmy.

Viete kedy sa rozplynula tma v ktorej sa ocitli apoštoli? Určite viete. Až keď stretli Vzkrieseného. Boli veľmi smutní a on, na ceste do Emauzy, im začal vysvetľovať písma: „…že Mesiáš musel tu všetku tragédiu pretrpieť.“

A smutným apoštolom zrazu začne v srdci svitať. To svetlo v nich začína byť až také silné, že sa im rozpália srdcia. Práve pri tejto predstave som pocítil zimomriavky.

Chcem pochopiť zmysel utrpenia? Bez stretnutia so Vzkrieseným to nepôjde. Chcem pochopiť Sedembolestnú? Bez zmŕtvychvstania jej Syna, by bolesti Panny Márie nemali žiaden význam.

Len vzriesený Ježiš rozptyľuje temnoty utrpenia.

Pane, ďakujeme. 🙂