Sadáme do auta. Všetci. Vyrážame a ja si uvedomujem čaro chvíle: „Decka, chápete čo teraz robíme? Ideme sláviť.“
Jeden náš známy nás pozval na oslavu 25 rokov svojho kňazstva. Slávnostne oblečení, s kvetmi a darčekom. Ideme, aby sme mali pekný čas pri spoločnej modlitbe a potom pri prestretom stole.
Slávenie. Človek sa na chvíľku zastaví a zahľadí sa na nejaký Boží dar. Napríklad: „Tohto človeka si Pán Boh povolal do kňazskej služby… Alebo týchto manželov Boh spojil pred 50 rokmi… alebo týmto manželom dal Boh dieťa a oni ho krstia…
Niektorí ľudia vôbec neslávia. Škoda.
Zajtra budeme mať „poutní mši svatou“ v jednom kostole. Slúži sa tam iba raz ročne. Tam sa už dávno neslávi každá nedeľa. A známky života sa tam prejavujú iba v zelenej farbe plesni na stene.
Nie všade majú ľudia takú možnosť: zastaviť sa každý siedmy deň. Pekne sa obliecť, upraviť, naladiť srdce a uvidieť Božie dary vôkol seba. A hlavne spievať. Lebo sme stvorení, aby nám bolo „do spevu“. To je nedeľa. To je slávenie. 🙂