Motýľ.

11.8. 2020badida@bip.cz936x0

Keď som fotil tohto Ježiša, ktorého som maľoval, pripomenulo mi to, ako keď deti robia do snehu „motýľa“, alebo „anjela“. Ľahnú si na sneh, „mávajú“ rukami, až sa v snehu urobia „krídla“.

A ja som sa díval na tohto Ježiša a povedal som si „Motýľ“. Nie v snehu. Skôr mi to pripomína krv. Motýľ, ktorý dáva svoj život. A dávanie života je bolestivé.

Nedávno som znovu počul Alvara (tí, ktorí patríte do nášho spoločenstva, tak ho poznáte). Páči sa mi to, ako on pomerne často opakuje slova: „Neboj se času!“

Je potrebné často to opakovať. Lebo žijeme v čase a často sa času bojíme. Lebo to slovo „čakaj“ je ťažké. Aj keď vieme, že „trpezlivosť ruže prináša“, predsa to čakanie je náročné.

Najpomalšie plynie čas, keď človek trpí. Traja viseli na kríži. Každý na tom svojom. Jeden robil to, čo je normálne. Nadával, reptal, dokonca sa posmieval a provokoval. Ak máme bolesti, sme nervózni a čas sa vlečie.

Ďalší dvaja trpeli, takisto mali bolesti, ale s iným pohľadom. Jeden sa modlil 22. žalm a ten druhý vravel: „Ja viem, že som si to zaslúžil…“ Prijal plynutie.

Páči sa mi to: „Neboj sa času.“ Lebo to dáva nádej. Je to síce ešte ďaleko, ale už to tam je. A keď uplynie čas, tak sa to, na čo čakáme priblíži.

Aké zvláštne, Ježiš povedal: „To, čo ste v modlitbe prosili, ste dostali a budete to mať.“ Už len vydržať a nebáť sa času. Aby sa mohli Božie prísľuby naplniť, musíme prijať plynutie času.

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře. Zásady zpracování osobních údajů