Blchy a požehnanie.

Je sobota večer. Skoro desať hodín. Niektorí už možno spia. Ja dnes tak skoro nezaspím. Ležím, mám bolesti krížov a beriem do ruky mobil. Nemôžem stáť na nohách. Zajtra je slávnosť a počas nej mám pokrstiť a birmovať mladé dievča, maturantku. Všetko je pripravené. Kostol vyzdobený ako na svadbu. Dosť veľa času venovali farníčky výzdobe.

Ja som si počas celého dňa hovoril: „Musí to byť náročné. Tá príprava musí byť náročná, lebo dávame život. Tá ťažkosť a ten zhon k tomu patrí. Lebo dávame život.“ A rovnako som sa snažil hovoriť to aj mojej ulietanej manželke. A ona: „Veď, presne to si opakujem celý deň.“

A celý deň, napriek tomu napätiu, prebiehal podľa mňa v pohode. Dokonca som si poobede urobil hodinovú prechádzku v parku, ktorý máme hneď za farou. Prechádzka plná ruženca to bola a padla mi veľmi vhod. A je večer pol desiatej a ja nemôžem stáť na nohách. A hneď nervozita a otázka: „Kde sa stala chyba? Kto je na vine? Čo robiť?“ A keďže sme dvaja, nervozita sa dotýka aj mojej manželky.

Beriem mobil. Cítim sa trápne, ale napriek tomu, nemám na výber, volám Lenke. Ona bude zajtra hrať počas omše a viezť celú hudbu. „Marku, dobře, že voláš. Budeme se modlit. Někdy takové akce přinášeji i takové pokušení…“

Presne na to som myslel. Že sa to takto niekedy stáva. Nezabudnem na jednu duchovnú obnovu, na jednej fare. Chystalo sa k nám na víkend dosť veľa mladých. Naplánovali sme spolu s nimi duchovnú obnovu pre farnosť.

 A ja som niekoľko dní predtým upratoval starú šopku a vôbec som netušil, že v starom pohodenom vreci na zemi, nie sú iba piliny, ale aj blchy. A keď som tu šopku upratal, nevedomky som blchy zavliekol do fary.

Obedovali sme. Mal som na nohách nášho synčeka a v jeho riedkych vláskoch som zrazu uvidel niečo čierne. Padol mi na to zrak a to čierne podskočilo a bolo preč.

„Čože? To je asi blcha!“ Neveril som vlastným očiam. A naozaj, boli to blchy. A zistili sme, že je ich dosť. „Rýchlo, deratizéra!!!“.

Dosť zďaleka, ale prišiel a vystriekal celú faru. Bol piatok čas obeda a hneď poobede sa začali schádzať mladí na duchovnú obnovu. Skôr to nešlo. Strašne som sa hanbil. Blchy boli už síce napoly pokapané, ale videl som, ako si mladí ukazujú na nohách „kusance“ a štípance.

Niekedy požehnaniu predchádza nejaký trapas a zahanbenie. Presne tak som to vtedy vnímal. Trapas pred duchovnou obnovou, na ktorý už nikdy nezabudnem.

Po deratizácii začala duchovná obnova. Piatok, sobota, nedeľa. Bolo to už síce dávno, ale myslím si, že to stálo zato.

To sa stalo pred viac ako 10 rokmi. A teraz je nedeľa ráno a ja nemôžem stáť na nohách. Dnes je tá slávnosť v kostole. Čo robiť? Zavolať niekoho, aby ma odviezol na pohotovosť? Na koho sa obrátiť? Koľko tam v čakárni bude asi ľudí? Stihnem to vôbec do začiatku omše?

Zrazu zazvoní na fare Danka. Aj ona veľmi pomáha pri prípravách. Doniesla nejakú dobrotu.

„Danko poraď, prosím Tě. Mám jednu injekci, ještě ze Slovenska. Ještě, že jsem ji nevyhodil. Neznáš nějakou zdravotní sestru? Já tu mši pravděpodobně neustojím.“

O minútu už sedím vedľa Danky v aute a ona ma vezie k zdravotnej sestre. Neviem, čo by som si počal bez jej pomoci. Ako je dobré, keď má človek po blízku „bratov a sestry.“

Byť odkázaný na bratov a sestry. To chce od nás Pán. Musíme mať skúsenosť, že si sami nevystačíme. Musíme vedieť povedať bratom a sestrám: „Potrebujem Ťa. Pomôž mi!“ A dovoliť im, aby podali pomocnú ruku.

Injekcia zabrala. Omša bola nádherná. Mnohí boli dojatí. Kostol bol nádherne vyzdobený a hudba pod vedením Lenky z Koinonie, vytvorila neskutočnú atmosféru.

„A po mši jste všichni zváni na farní zahradu. Budeme ještě trochu spolu a je tam připraveno občerstvení.“

Mnohí pozvanie na hostinu prijali.

Ako posledný odchádzam z kostola. Zamykám mrežu a nejaký nemecký manželský pár mi cez plece nakukuje do kostola. Pán opakuje: „Shönen, shönen… krásne, pekné.“ A jeho pani mi ukazuje na manželskú obrúčku, že či sme v kostole mali svadbu. A ja že, „nie svadba, iba krst“. Pousmial som sa a zmohol som sa na pozdrav „Auf Wiedersehen..“ Nechal som ich tam a odišiel na „farní hostinu“.

Tam sa to už hemžilo. 43 dospelých a 15 detí. To, o čom som hovoril v kostole, ten žalm 133: „ Jaké dobro, jaké blaho tam, kde bratří bydlí svorně! …Tam udílí Hospodin své požehnání, život navěky.“ Toto slovo sa tu teraz naplňuje.

Stoly sú plné dobrôt, ktoré ženičky podonášali. A teraz je čas byť spolu a zdieľať nielen dobroty zo stola. Zdieľať aj svoj úsmev a vzájomné prijatie. Načúvať si, povzbudiť sa. Dať zo svojho času, byť spolu a otvoriť svoje srdce na požehnanie, ktoré má Pán niekedy dáva jedine cez brata a sestru.

Pane, ďakujem za dar společenstva 😊.

• 

•